Keď som pred piatimi rokmi (september 2002) hovoril s Tommym Talamancom, lídrom SADIST, síce rezolútne nevylučoval návrat, no reunion pokladal za viac, než nepravdepodobný. V tej dobe si štvorica muzikantov založila „macabroidný“ projekt THE FAMILI (stále existuje), Tommy okrem toho hrával so svojim bratom v elektronickej kapele CRUST (kto chce vedieť viac, nech sa pozrie na stránku Talamankovej agentúry) a vyzerali nadmieru spokojne. O to viac ma prekvapilo, že SADIST už majú na svojom konte nielen reunion, ale aj novú radovku a klip.

Určite ma tento comeback potešil viac, ako mnohé síce dlho avizované, ale neproduktívne návraty hviezd rokov minulých. Reunion sa im podarilo zrealizovať v zostave, v ktorej fungovali po vydaní albumu „Lego“ a myslím, že nestrelím capa, ak poviem, že aj v najsilnejšej. Ale prejdem radšej k veci. Na novinke s názvom „Sadist“ sa Taliani odklonili od smerovania, ktoré nabrali vydaním albumu „Lego“ a hudobne sa vrátili k svojmu najúspešnejšiemu obdobiu („Tribe“ a „Crust“). Toto porovnanie však neberte tak, že SADIST len sprosto okopírovali albumy, ktoré im kedysi priniesli relatívnu slávu a úspech. Určite nie. „Sadist“ síce neprináša nič radikálne nového, no chlapi na ňom rozvíjajú svoju tvorbu zo spomínaného obdobia a ide im to v rámci nastavených mantinelov vcelku dobre. Album začína introm „Jagriti“ (v jazyku Hindu „precitnutie“), ktoré evokuje zasnívaný odkaz albumu „Tribe“. Hneď nato sa podstatne dupne do kroku druhým songom „One Thousand Memories“, pri ktorom sa zas pripomenie „Crust“. No aktuálna novinka nie je len o minulosti, pozerá sa aj dopredu a aj napriek tomu, že už v mojom prehrávači bežala nespočetne krát, stále na nej objavím niečo zaujímavé a predtým nepostrehnuté. Ako hostí si SADIST pozvali na nahrávanie perkusionistu Dada Sezziho a klávesáka Claudia Simonettiho, ktorí majú bohaté hudobnícke skúsenosti a môžem potvrdiť, že hoci na album prispeli len v malej miere, prispeli o to kvalitnejšie. Tommy Talamanca okrem kvalitných, hobľujúcich gitarových partov nahrával aj s mandolínou, bouzouki, sitárom, klávesmi a pianom. Skvelý muzikant, ktorý je autorom väčšiny hudby na albume, sa tu poriadne pohral, až je miestami možné pochybovať o tom, či materiál aj dokáže naživo zahrať. Veď keby som ho nevidel hrať na vlastné oči, neveril by som, že stíha obsluhovať naraz gitaru a klávesy, no tento človek takéto kúsky predvádza na počkanie... pritom ani jeden nástroj vyložene neflákal. Najviac mi jeho gitarové umenie imponuje v pasážach mäkších a netlačiacich na pílu (napríklad „Kopto“), pokojne by som ich na novinke prijal aj viac, no na druhej strane SADIST musí byť aj tvrdý a poriadne „hnetajúci“ („Invisible“). Okrem tých hráčskych nám predviedol Tommy aj svoje producentské schopnosti. Album sa nahrával a mixoval v jeho vlastnom štúdiu Nadir a uplatnil pri tom svoje dlhoročné skúsenosti. Výsledok je taký, že ani pri najlepšej snahe neviem, čo by som novinke vytkol po zvukovej stránke. Ale vráťme sa späť k hudbe. Rytmická sekcia kapely je kapitolou samou o sebe, kvalitné výkony, úžasna rytmika a zvukomalebnosť. Či už Alessio za bicími, alebo Andy s basgitarou, dalo by sa tu písať mnoho... ja napíšem jediné: neopísateľná krása. Koho som ešte nespomenul? Trevora? Je to vôbec on? Áno, spev sa radikálne zmenil. Trevorov vokál je oproti jeho výkonom na „Crust“ a „Lego“ viac extrémnejší (škriekavejší) a ihneď ma napadla podobnosť so zmenou vokálu Chucka Chuldinera na The Sound Of Perseverance. Hoci samotný Trevorov výkon nie je dychberúci, do produkcie skupiny sa hodí bez akýchkoľvek pripomienok a hotovo.

Čo povedať záverom? Asi by ma SADIST ešte viac potešili, ak by pokračovali v tvorbe z albumu s dvojcumľom, no „Sadist“ je pre mňa príjemným prekvapením. Vrátila sa jedna z mojich najobľúbenejších skupín, teším sa... no na druhej strane dvíham varovne prst! Tento návrat je síce výborný, no nech SADIST ani nenapadne zaspať na vavrínoch. Pri ďalšom stretnutí už nemusím byť takýto ústretový.